„Dobre to je, keď má človek zmysel života, lebo ak sa prestane zaujímať, ostane taký nezáujem o svet.“ – Štefan Matejík
Človek už od pradávnych dôb mal potrebu vizuálne znázorniť, zhmotniť to, čo sa mu páči, čo mu napĺňa jeho duchovnú potrebu, materiálnu potrebu, potrebu zaznamenať životný príbeh, cyklus. V ľudovom prostredí bol výtvarným umením preniknutý celý život človeka. Spočiatku sa to prejavovalo v zdobení úžitkových predmetov, ktoré ho sprevádzali každý deň životom. Zdobil pracovné náradie a nádoby, textílie, odev. U niektorých predmetov dekoratívnosť potlačila úžitkovosť a tak sa niektoré predmety stali reprezentatívnymi, sviatočnými. Zvlášť skupinu tvorili predmety duchovné, magické, kultové, ktoré mali v ľudovom prostredí veľmi dôležité miesto. Tak ako sa vyvíjala spoločnosť, došlo aj k prirodzenému vývoju v ľudovom umení. Ľudoví umelci svoju pozornosť zo zdobenia úžitkových predmetov, ktoré sprevádzali každodennú prácu človeka, preniesli zväčša na predmety reprezentatívneho a duchovného charakteru.
Mať ľudového umelca vo svojej obci, je ako mať svoj vlastný obecný poklad. Takýto umelec je dôležitým členom spoločenstva, ktorý do určitej miery ovplyvňuje a odzrkadľuje vkus lokálneho spoločenstva. Naša obec, Nová Bošáca, má to šťastie a má svoj obecný poklad, ľudového umelca, rezbára, pána Štefana Matejíka. Rezbár je človek, ktorý vo svojich dielach zhmotní svoje myšlienky, pootvorí nimi pomyselné okno do svojej duše. Pán Matejík nám prostredníctvom svojich diel už 50 rokov dovoľuje nahliadnuť do tej jeho.
Narodil sa ako štvrté a najmladšie dieťa Štefanovi a Anne Matejíkovcom v osade Barošová. Manželia Matejíkovci po dvoch neúspešných pokusoch postaviť dom v Bošáckych kopaniciach, sa v roku 1936 presťahovali so svojimi tromi deťmi z Bošáckych kopaníc do osady Barošová za lepším i keď tvrdým životom. Život na tejto kopanici bol naozaj veľmi ťažký, ale postavili si dom, postupne kúpili kravy a hospodárili na svojom. Tu sa v roku 1943 narodil malý Štefan Matejík. 
Peňazí bolo málo, otec Štefana Matejíka si všetky úžitkové predmety, ktoré potrebovali ku každodennému životu, vyrábal sám a tak malý Štefanko základné remeselné zručnosti získava od svojho otca. Vzťah k drevu, rezbe však zdedil po svojom strýkovi, otcovom bratovi, Jánovi Matejíkovi, ktorý bol sám šikovným rezbárom. Keď prišiel čas chodiť do školy, odišiel bývať k svojmu bratovi do Bošáckych kopaníc, aby nemusel denne dochádzať 10 km do školy. Do prvej triedy chodil v Bošáckych kopaniciach. Po prvom ročníku išiel bývať k svojej sestre na Zabudišovú a tam vychodil druhú a tretiu triedu. Nakoniec povinnú školskú dochádzku dochodil v Novej Bošáci, keď sa z osady Barošová s rodičmi presťahoval do Novej Bošáce, na Grúň, na Pažiť. Tu už sa začína prejavovať jeho rezbárska danosť, stružliká píšťalky, vyrezáva prvé výrobky, ktoré chodia obdivovať deti z celého Grúňa. Vyrezáva loďky, ktoré spolu s kamarátmi spúšťa po potoku.
Po absolvovaní základnej školskej dochádzky odchádza do Handlovej za baníka. Odkladá nožík, berie do rúk lopatu. Zo Štefana Matejíka sa stáva baník. Domov, do Novej Bošáce sa vracia po prepustení z baní na vlastnú žiadosť, kvôli zlému zdravotnému stavu matky. Odísť z baní, ako hovorí pán Matejík, nebolo „len tak“, musel mať špeciálne povolenie, ktoré sa mu naveľa podarilo vybaviť, ale so svojou mamou sa už aj tak nestretol. Približne v roku 1964-65 si kúpil malý rozostavaný dom, ktorý spolu s otcom opravili a žije v ňom so svojou rodinou do dnes. V roku 1966 sa oženil s manželkou Annou. Zoznámili sa vo fabrike, oboch ich spájali osudy sirôt, ako sami hovoria: „Jeden druhého sme si vážili, sme sa potrebovali.“ Spolu vychovali syna Romana.
S rezbárstvom pán Matejík začal po roku 1968. Na svoje začiatky spomína takto: Ty prvé začiatky, viete, to sa nedarí, človek chce hneď aby to bolo pekné, ale musí vytrvať. Ako prvé začal vyrezávať podložky pod poľovnícke trofeje. Veľmi sa mu páčili tie, čo videl u švagrov - poľovníkov a chcel to skúsiť sám. Po čase mu už nestačilo vyrezávať len podložky pod trofeje, chcel skúsiť niečo nové, posunúť sa ďalej. Najprv skúsil vyrezávať obrazy, neskôr sa odhodlal na sochy. Inšpirácie a rôzne návody hľadal v časopisoch, v knihách. 
Svoje úplne prvé dielo - vyrezávaný obraz nazval Slováci v Amerike. Inšpiroval sa knihou, ktorú práve vtedy čítal. Medzi jeho prvé obrazy patrí aj obraz Karpatská dráma. V 70. rokoch 20. stočia vytvoril obraz Jánošíkova družina, ktorý mal úspech na výstave v Bratislave. Ústredie ľudovej umeleckej výroby ju ako trojnásobnú rezbu ohodnotilo vysokých hodnotením. Svoju prvú výstavu mal v roku 1973 v Trenčíne v Osvetovom stredisku. Za 50 rokov svojej tvorby vytvoril desiatky obrazov a plastík pre svojich priateľov, známych a rodinu. Obľubuje motívy z histórie Slovenska, inšpirácie čerpá v ľudovom folklóre, v bežnom živote človeka, v prírode, ale aj v sakrálnom umení, v slávnych umeleckých dielach. Pri návšteve pána Matejíka neviete kam pozrieť skôr, čo obdivovať skôr. Kuchyňa, obývačka a dokonca i chodba sú malé výstavné galérie. Nájdete pri sebe obrázky povstalcov z meruôsmych rokov, slovenské hrady, výjavy z bežného života človeka, dievčatá v ľudovom odeve, ale aj sochu zrodenia Venuše podľa obrazu Sandra Botticelli.
V každom kuse nábytku, v každom doplnku interiéru je vtisnutá pečať pána domu, majstra Štefana Matejíka. Podieľal sa na tvorbe novomestského betlehemu, ktorý získal certifikát „Najväčšieho betlehemu na Slovensku.“ Medzi jeho ďalšie väčšie diela patria aj tri reliéfy – biblické výjavy pre malý orloj v Trenčianskych Bohuslaviciach, socha sv. Floriána v Trenčianskych Bohuslaviciach, oltárny obraz a krížová cesta v modlitebni vo Štvrtku, Misijný kríž pri kostole v Bošáci, socha sv. Floriána v Novej Bošáci. Jeho najobľúbenejším dielom je socha sv. Cyrila a Metoda a rodinný stôl so stoličkami. Jednu stoličku robil celú zimu, každý člen rodiny má svoju s vlastnou iniciálkou. Majster Matejík pri tvorbe používa vlastnoručne vyrobené a upravené náradie. Pri menších obrazoch a sochách pracuje s upravenými pilníkmi, britvou, pri väčších dielach pracuje s dlátcom. Skúšal aj novšie technológie opracovania ako frézku, ale nakoniec sa i tak vrátil k svojmu náradiu a dlátcu. Počas svojho života navštívil 19 štátov, čo ovplyvnilo do veľkej miery aj jeho tvorbu. V každom meste, v každej krajine kde bol, sa snažil navštíviť všetky galérie a múzea, pamätihodnosti. Videl Londýn, Rím, Florenciu, Mníchov, Egypt, San Maríno, Španielsko, Turecko, bývalú Juhosláviu, Švajčiarsko, Rakúsko, ale najviac mu učarovalo Francúzsko, Paríž a jeho nádherné galérie a múzea, široké bulváre. Možnosť vidieť všetky tie krásne obrazy a sochy na vlastné oči, duša umelca sa v ňom nezaprie. Pán Matejík je veľmi sčítaný a rozhľadený pán, rozprávať sa s ním je skutočne veľmi príjemný zážitok. O jeho rozhľadenosti svedčí aj jeho bohatá a kvalitná knižnica, z ktorej neraz čerpal inšpirácie. Sám majster je veľmi inšpiratívny človek, dodá energiu, človek sa po rozhovore s ním musí na svet usmievať.
Na jar a v lete, ak nemá väčšiu objednávku, vyrezáva majster len príležitostne. S príchodom jesene, keď prídu dlhé zimné večeri a práca vonku ustane, sadá si majster na svoje miesto pod kuchynské okno, vezme do rúk náradie, kus dreva a vdýchne mu život. Všetci si zo srdca želáme, nech je takýchto večerov ešte nespočetne.
